[x] [x]
.:Aeroklub Partizánske:. |  .:Fotogaléria:. |  .:Videogaléria:. |  .:Foto týždňa:. |  .:Kniha návštev:. |  .:Linky:. |  .:Moje konto:.
 MENU [x]

 METEO [x]

 FotoGaléria [x]

 Slnko [x]
LZPT Partizánske
48°37'N 18°20'E
Východ: 6:28 AM
Západ: 6:52 PM
LZIB Bratislava
48°10'N 17°12'E
Východ: 6:33 AM
Západ: 6:56 PM
LZKZ Košice
48°39'N 21°14'E
Východ: 6:17 AM
Západ: 6:40 PM

 Jazyky [x]
Vyberte jazyk rozhrania:

Slovak English German Polish


  ZÁŽITKY Z LIETANIA, ČLÁNKY, ZAUJÍMAVOSTI


NIMBUS 4DM a austrálske "tisícky" (1.časť) Slováci a Česi v Austrálii 2004/2005
NIMBUS 4DM a austrálske "tisícky" (2.časť) Lietanie na DG1000S
NIMBUS 4DM a austrálske "tisícky" (3.časť) Prvý let Orlíka
NIMBUS 4DM a austrálske "tisícky" (záver) 4. júl 2005 - historický deň v plachtení
Ľubor Kuvik v Austrálii 2005/2006 Prvý slovenský tisíckár
Plachtárske Majstrovstvá Slovenska dvojsedadlových vetroňov 2007 a MAM 2007   

 
PRVÝ SLOVENSKÝ "TISÍCKÁR"
ROZHOVOR S ĽUBOROM KUVIKOM PO NÁVRATE Z AUSTRÁLIE
 

Na začiatok nášho rozhovoru urob nejaké zhodnotenie minuloročnej sezóny v klubovom lietaní. Kedy si začal a ako si sa pripravoval na Austráliu?
Najdôležitejšia príprava bola v zamestnaní. Musel som zabezpečiť chod firmy už pred odchodom. Potom som sa musel venovať intenzívnemu štúdiu angličtiny - aspoň tej základnej hovorovej, a hlavne leteckej frazeológii. V sezóne som nalietal celkovo asi 200 hodín pred odchodom do Austrálie. Najviac som trénoval v septembri. V jesenných podmienkach som v septembri uletel 617 km! Naučil som sa využívať deň od rána do večera, skúšal som vlek do 1000 m nad letisko a kĺzanie do oblasti s termikou. To bolo to podstatné, lebo v Austrálii je potrebné využiť každú sekundu dňa. Tam sa nemôžu robiť vleky do 500 m a potom dlho hľadať stúpania pred odletom na trať. To je strata 15 až 20 minút. To sú podstatné zásady, keď človek chce v cudzom svete niečo dosiahnuť, vo svete, kde ti nikto nič nepomôže, všetko si musíš sám pripraviť - vetroň pred štartom "povyzliekať" (parkoval som celý čas pod holým nebom kvôli rýchlejšej rannej príprave), natankovať vodu, skontrolovať motor, doliať benzín, zatiahnuť na štart a už len čakať na vlečné lietadlo (táto služba bola vždy perfektne zabezpečená).



Mnohí tvoji priatelia zo "zelenej lúky" možno ani nevedia kedy si začal s lietaním. Môžeš nám to priblížiť?
S lietaním som mal prvý kontakt na padákoch - paragliding v roku 1994 - mám na nich nalietaných asi 200 hodín. V roku 1995 som začal lietať na ULL Jora, potom som si kúpil Condora. V roku 1999 som mal zvýšené pracovné povinnosti, bral som si úver, hľadal som lacnejší spôsob lietania a musel som Condora predať. V roku 2001 som sa začal venovať plachtárine. Na letisku v Dubnici n/V som absolvoval skrátený aerovlekový výcvik a v tom istom roku som spravil aj pilotné skúšky. Preškolil som sa na VSO-10 a uletel aj svoj prvý prelet, nie však celkom úspešne - vo Valašskej Belej som pri pristátí poškodil kryty na podvozkovej šachte. V júni 2002 som mal pred začiatkom mojej prvej sezóny nalietaných asi 60 hodín na vetroňoch. Vtedy som začal lietať na mojom prvom vetroni DG-300 (OM-2002, LK) - preškoloval ma môj najlepší inštruktor Karol Benedikovič, ktorý ma za tú krátku dobu naučil veľmi veľa. Prvé lety na DG-300 som mal 1. júna 2002.

Výkonné lietanie...
Moje prvé závody som absolvoval v Trnave v roku 2002. Na súťaži "dvojsedadloviek" som lietal na vetroni DG-300 so štartovým znakom LK (Lubor Kuvik). Mal som na tento znak šťastie, lebo aj VSO-10 v Dubnici n/V mala takýto znak, aj DG-300, a tak isto aj môj nový Ventus 2cxT (poznávacia značka OM-4444) má takýto znak. Som na to zvyknutý a aspoň sa nikdy nepomýlim.

Tvoj prvý vlastný vetroň bol DG-300, teraz to je Ventus 2cxT...
Ventusa som dostal v apríli 2005. Prvý let na ňom v rámci sériovej skúšky vykonal Jožko Šnirc v Prievidzi dňa 19. apríla 2005. Potom ho "pokrstil" Karol Benedikovič v Trenčíne dňa 23. apríla, a v ten istý deň som sa preškolil aj ja. Odvtedy som na ňom lietal iba ja (a do môjho príchodu do austrálskej Corowy bol vetroň prenajímaný). V Trenčíne som na ňom absolvoval dva termické lety a už 29. apríla 2005 som štartoval na Fatraglide v Martine.

Ako dlho si čakal na Ventusa?
Dva roky. Najprv som zaplatil zálohu 5.000 euro a potom som ho splácal dva roky. Pri preberaní som ho mal už celkom splatený. Musel som však predtým predať DG-čko, aby som mal peniaze. Základná cena Ventusa bola vtedy 61.000 euro. To, že som si ho mohol kúpiť, bola moja 15-ročná trpezlivá práca v podnikaní (spolu s manželkou) - prakticky hneď po "nežnej" revolúcii. Žijem len raz, tak som robil všetko pre to, aby som si ten vetroň kúpil.

Kedy si sa dostal do občianskeho združenia AIR SYMPATIA?
Lietal som s Karolom Benedikovičom, ktorý už bol v tomto združení. Karola si veľmi vážim ako inštruktora - dalo by sa povedať, že čo som sa s ním na zemi naučil, to mi nesmierne pomohlo a stále pomáha pri mojom výkonnom lietaní. Bol to on, čo mi vždy dokázal poradiť, vysvetliť teoreticky nové poznatky, pochváliť, ale aj pohroziť prstom, keď som niečo robil zle (ešte aj počas môjho pobytu v Austrálii sledoval moje výkony na internete a dodával mi optimizmu). Prevádzkovateľom môjho Ventusa je AIR SYMPATIA, o. z., Trenčín, ktorého generálnym manažérom je JUDr. Štefan Vittek. Toto združenie veľmi podporuje moju leteckú činnosť (a nielen moju), a ja okrem môjho vyžitia vo vlastnom vetroni, využívam lietadlo Z-43 na aerovleky, a tak isto si na ňom polietam aj navigačné lety.

Kedy si "vyslal" svoj vetroň do Austrálie?
Po skončení sezóny v septembri 2005, lebo som chcel využiť do posledných dní lietanie v jesenných podmienkach na Slovensku. Absolvoval som niekoľko pekných letov až k Dunaju... Potom som vetroň naložil do transportného voza a Tibor Noga ho odviezol do holandského Grubenworstu, kde bol uložený do kontajneru (predtým bola ešte vykonaná veľmi dôsledná kontrola podvozkovej šachty na prítomnosť semien slovenských tráv a obilnín) a čakala ho asi mesačná plavba do Melbourne, odtiaľ už na letisko v Corowe.

Tvoj odchod do Austrálie a život v plachtárskom centre na letisku v Corowe.
Na Štefana - 26. decembra 2005. Po prílete a príchode do Corowy som si požičal osobné auto, bývanie mi vybavila Grietje (Wansink) - celkom uspokojivé - motel za 200 AUD na týždeň. V izbe bolo všetko - sprcha, WC, kuchynka na varenie, TV. Stravovanie - raňajky z môjho nákupu, na večere som chodil do letiskového klubu, tým som ušetril veľa času chodením do reštaurácie v moteli. Na letisku veľmi dobre varili dvaja kuchári-plachtári a Francesco (Bruinsma) pripravoval fantasticky dobré steaky - hovädzie a baranie (jahňacie). Aj keď to, údajne, nie je moc zdravé, ale nedaj si to, keď je to tak chutne pripravené... Raz do týždňa sa konal Family evening alebo Fish day. Pri mojom pobyte v Austrálii som postrehol, že podmienky, ktoré tam sú, nútia človeka leňošiť (únava z tepla, dusno). Ja som si však povedal, že som tu na lietanie, nestáva sa to každý rok, nie je to dožičené každému, tak ten pobyt treba naplno využiť a potom oddychovať doma. K tomuto ma viedol Tomáš Suchánek, ktorému aj touto cestou ďakujem za všetko, čo ma tam naučil.

Príprava na prelety, voľba a deklarácia tratí.
Prvý let - hneď prelet - v Austrálii som absolvoval už 29. decembra. Bol som trochu vo výhode - poznal som čiastočne pomery na tomto letisku z môjho prvého pobytu. Avšak teraz som bol na všetko sám v jednomiestnom vetroni. Tvrdý režim a sebadisciplína musia byť prvoradé. Budíček ráno o 6.30, niečo som zjedol, natrel sa ochranným krémom (veľmi dôležité!), naložil všetko do auta, hlavne veľa vody - aspoň tri 1,5-litrové fľaše, nejaké iontové nápoje (rehydratačné). Po príchode na letisko som si ihneď pripravoval vetroň a odtiahol ho na štart, tak, aby som bol o deviatej na briefingu a vypočul si predpoveď počasia, a rozhodoval sa, čo si "nadeklarovať". Po deklarácii trate v briefing roome som si dohodol čas štartu a odišiel som k vetroňu. Čas štartu bol dôležitý podľa aktuálnej teploty vzduchu. Väčšinou som štartoval aspoň 15 minút pred ostatnými - tak ako ma to učil Tomáš Suchánek. Prístup k lietaniu, čo ma on naučil, je podstatný na dosiahnutie dobrých výkonov. Vlek do 1000 m trvá nejaký čas, potom kĺzanie do 500 až 400 m asi 20 minút. To znamená, že sa dá štartovať už v dobe, keď je teplota vzduchu asi jeden stupeň pod teplotou konvekcie. Čas na dosiahnutie tejto teploty som tak využil na vlek a kĺzanie po trati. Keď ostatní len štartovali, ja som už bol 20-30 km od letiska. Táto taktika plodí potom kilometre, lebo je dôležité byť čo najskôr na trati aj za cenu slabších podmienok. Nie je to však také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Aj samotný let na trati nie je taký, ako som si to predstavoval pri domácom lietaní. Aj Austrália preverí každú malú chybičku v taktike a potom už neostáva nič iné len nahodiť motor... Po každom pristátí - už za šera - som čistil vetroň a z jedálne sa ozývalo: "Lubor, two minutes!". A to som vedel, že zaslúžená večera je už na stoloch...

To bol tvoj druhý pobyt v Austrálii. Ako sa na to všetko pozeráš dnes?
Prvý raz som tam bol s Braňom Jesenským a Tiborom Frátrikom. Lietal som s Tomášom Suchánkom, lebo som sa chcel od neho čo najviac naučiť a "odkukať". Najdôležitejší bol prístup k lietaniu. Tomáš bol na mňa prísny, za čo mu aj touto cestou ďakujem. Jeho rady mi dali veľmi veľa a mohol som to zúročiť pri mojom samostatnom lietaní na Ventuse.

Celkovo nalietané hodiny a kilometre počas tvojho pobytu v Austrálii na prelome rokov 2005/06?
Asi 200 hodín a 16.000 km. Mojím cieľom bolo uletieť 1000 km prelet. Ten som dosiahol. Lety okolo 900 až 1000 km to už je radosť, aj keď sa to "nerodí" jednoducho. Celý rok som sa na to tvrdo pripravoval - angličtina a lietanie. Keď sa mi to podarilo, bral som to ako realitu, ale radosť z toho sa zo mňa veľmi rýchlo vytratila. Som už raz taký, že tvrdo sa na niečo pripravujem, a potom, keď to dosiahnem, vidím pred sebou ďalší cieľ, a na to, čo som dosiahol už akosi nemyslím. Dnes si uvedomujem len jednu skutočnosť, že som bol prvý Slovák, čo uletel na jednomiestnom vetroni viac ako 1000 km! Sú to príjemné pocity, no najviac som sa tešil na chvíľu, keď si doma - na Slovensku - sadnem s kamarátmi a otvorím fľašu austrálskeho červeného a podelím sa o svoje nádherné zážitky. Vnútorne ma uspokojuje rozprávanie o dosiahnutých výsledkoch, vo vzduchu nemám čas na žiadne rozjímanie, tam len cítim, že musím letieť a letieť čo najďalej a hlavne rýchlo. Svojimi letmi som vytvoril 12 slovenských rekordov, z toho 3 úplne nové a dvakrát som prekonal svoje vlastné. Je to pekná bilancia, ale skrýva sa za ňou tvrdá práca.

"Austrálske" zvyky po uletení 1000 km?
Tam je to opačne ako u nás doma. Francesco, ako organizátor lietania v jeho klube, odmení každého, kto uletí 1000 km, fľaškou. Tá sa spoločne vypije. Samozrejme, že sa aj inak správa k tým, čo lietajú dlhé trate - to robí dobré meno jeho klubu. Ochotnejšie radí pri výbere tratí, času štartu, zabezpečenie aerovleku - je veľmi ústretový.


Pár slov, na spestrenie, o tom lete dolu na juh od Corowy...
Chcel som plniť Suchánkové pokyny - lietať každý deň a za každého počasia. Keď som v ten deň ráno štartoval boli všetci na "gride". Išiel som prvý. Začal som loviť prvé stúpania v nejakých 400 m, už vtedy fúkal vietor okolo 12 m/s. Pokračoval som na Albury. Bol 1. január 2006 - oslava príchodu nového roka - aj dispečeri boli zhovievavejší viac ako po iné dni. Deň pred frontom, prvé stúpania - išlo to do 3000 m, letel som po vetre, traťová rýchlosť okolo 250 km/h! To ma učičíkalo, zrazu som bol 250 km južne od Corowy. Predpokladal som, že sa v tých kopcoch (kde sa normálne za termického počasia nelieta) budú dať využiť vplyvy vetra na prekážky - svahy, vlna. Mám ešte málo skúseností s lietaním v takýchto podmienkach. Čakal som vlnu a že sa pomaly budem vracať proti vetru v tých najlepších podmienkach. Robili sa tam krásne rady na kopcoch, no zrazu sa to zatiahlo, obloha stmavla, vtedy som sa na 250. km rozhodol pre návrat. Avšak vôbec som nepostupoval proti vetru, musel som otvoriť turbo, minul som skoro všetko palivo, nechal som si asi liter pre prípad núdze. Začal som veriť prírode, tvorili sa prehánky a na ich čelných hranách som sem-tam niečo nastúpal. Potom som sa dostal do takej doliny, kde som tušil, že sa musí nejaká vlna urobiť. Paliva som už mal minimum, mal som už vyhliadnutú plochu pre pristátie. Bol to taký pásik, aké boli skoro pri každej dedinke. Nebolo to letisko, ale asi nejaká plocha pre poľnohospodárske, či záchranárske lietadlá. Tam som sa však dostal do vlny, stúpal som smerom k "lenťáku", ktorý bol nado mnou, stúpal som stále 1,5 m/s. Začal som sa cítiť lepšie, nálada veselá, letel som dopredu a strážil som si jedno letisko asi 30 km predo mnou. Vychádzalo mi to, že tam aj v tom vetre doletím. Bolo to však v kopcoch, zbadal som pred sebou malé letisko, povedal som si, že adrenalínu bolo už dosť, otvoril som brzdy a bezpečne som sadol. Nikto tam najprv nebol, vystúpil som z kabíny, v blízkom lesíku prašťali lámajúce sa stromy od vetra. Nemal som telefónny signál do Corowy. Potom tam prišli nejakí domorodci a tí zavolali Francescovi. Čakal som, že ma príde zobrať vlekom. Avšak po zotmení prišiel tranďák, vetroň sme naložili a išli do Corowy. Cenove to bolo skoro rovnako ako vlek, lebo 200 km autom, kilometer za 2 doláre - takže spolu 400 AUD, a na slovenské koruny ešte krát 25.

Máš ešte nejaký zážitok?
Mal som taký dobrodružno-tajný sen - uletieť priamo 1010 km do Warwicku, cez celý New South Wales do Queenslandu (blízko Brisbane - Gold Coast, známe to miesto s výskytom žralokov!) Tam je už úplne iná klíma. Tento let som si plánoval ešte doma podľa školského atlasu. Našiel som si (na internete) tam letisko. Chcel som však najprv uletieť trojuholník, potom návrat (to všetko sa mi podarilo) a tento let na priamej 1000 km trati bol môj sen. V to ráno to vo mne začalo „dýchať“. Vietor fúkal priaznivo z 240° a predpoveď bola do 6 m/s. Povedal som si, že dnes alebo nikdy. Nadeklaroval som 1010 km a letel som prvých 400 km v totálne čistom, ale priemernou rýchlosťou 115 km/h! Potom začali kumuly, rýchlosť stúpla na 126 km/h. Na 630. km sa mi však postavila do cesty búrka a so slzami v očiach som musel v 200 m nad zemou otvoriť motor... Tento let bol pre mňa najemocionálnejším zážitkom. Skoro som plakal vtedy, lebo, keď som otvoril turbo a preletel kúsok nad ďalšie pole, začal som točiť 1,5 m/s a neskôr do 5,5 m/s pod základňou, a po trati som videl 4/8 Cu. Keby som nebol urobil ten chybný krok, či skok, a počkal chvíľu v dobrých podmienkach pred kritickou oblasťou, tajný sen by sa mi možno bol splnil. Potom som už letel späť do Corowy (proti vetru) v dobrých plachtárskych podmienkach. Pristál som v Narromine, kde som sa vyspal, najedol, vetroň schoval do hangáru, a na druhý deň som letel po „svojej“ do Corowy. Nakoniec som týmto letom utvoril nový slovenský rekord, ale radšej by som sa ho bol vtedy vzdal. Dnes by som už nemal o čom snívať... Stratila by sa vo mne túžba po dobrodružných letoch bez návratu. A to je to, čo ma čaká v budúcnosti. Verím, že zdravie mi dopraje, aby sa mi tento môj najkrajší sen splnil.

Si prvý „tisíckár“ na Slovensku. Sezóna pred tebou, ako si ju predstavuješ?
Vnútorne som spokojný, avšak vidím pred sebou zodpovednosť - rodina, zdravie, peniaze. Chcel by som lietať a lietať. Pri zamyslení sa nad tým, že ako dlho človek žije, v porovnaní s existenciou tohto sveta, Zeme, ktorá nám takéto vyžitie poskytuje, musí byť človek skromný a pohybovať sa pri zemi so svojimi plánmi, aj keď ich realizujeme pri lietaní pomerne vysoko nad ňou. Bez plánov a túžob sa však žiť nedá, a tie musia byť stále a zákonite vyššie. V roku 2006 sa chcem zúčastniť na Pribina Cupe v Nitre, potom na Fatraglide 06 v Martine, na 29. FAI MS v plachtení Eskilstune (Švédsko) a na Plachtárskych majstrovstvách SR 2006 v Prievidzi.

A čo Austrália?
Plánujem aj Austráliu, uvidím…

Ako to všetko chápe rodina?
Manželka ma podporuje, mám v tomto smere veľké šťastie. Doma máme mladého hokejistu. Vnútorne, aj navonok, podporuje naše chlapské športové aktivity a je rada, že trávime svoj voľný čas na ľade a vo vzduchu. Podnikáme spolu a pred mojimi odchodmi z firmy vždy všetko zariadim tak, aby to fungovalo aj bezo mňa. Som vďačný každému okamihu stráveného vo vetroni, či lietadle. Nikdy som nemyslel na to, že budem mať svoj vlastný vetroň, ale keď to raz nebudem môcť zvládnuť, či už zo zdravotných alebo iných dôvodov, budem šťastný za všetko, čo sa mi podarilo dosiahnuť.


Zhováral sa Marián Szabó, senior
Foto: http://www.australian-soaring-corowa.com, http://www.freefly.sk

 FreeFly INFO [x]
COROWA 2009


COROWA 2009


COROWA 2009



 LZPT webcam [x]

 Foto týždňa [x]

 KBO SNA [x]

 Login [x]
Užívateľské meno

Heslo


Ešte nemáš konto? Môžeš si ho vytvoriť. Registrovaný užívateľ má množstvo výhod, napr. posielanie okamžitých správ iným užívateľom, posielanie komentárov s vlastným menom, možnosť pridávať fotografie do galérie...

 Kto je online [x]
Momentálne je online 32 hostí a 0 členov.

Ste anonymný užívateľ. Zaregistrovať sa môžete tu

DETAILY

 Linky [x]

 Počítadlo návštev [x]
Zaznamenali sme
33809091
strán zobrazených od júna 2003

Počet dnešných unikátnych IP adries:
0



www.freefly.sk
Powered by SzMsoft ©2003-2005. Polish translations by Cezary Dąbek. Flying server www.freefly.sk is administrated by maro@freefly.sk - www.artweb.freefly.sk
PHP-Nuke Copyright © 2004 by Francisco Burzi. This is free software, and you may redistribute it under the GPL. PHP-Nuke comes with absolutely no warranty, for details, see the license.